O výcvik a chov koní na územi dnešného Slovenska sa ľudia zaujímali už od čias Tatarov. Chov koní prešiel zložitým vývojom, pri ktorom sa koň využíval nielen na prácu, ale postupne sa dostával do rôzných jazdeckých a športových disciplín. V dnešnej dobe sa kôň využíva prevažne len pre športové vyžitie, a to v disciplínach: drezúrne jazdenie, parkúrové jazdenie, military, dostihy, poľovné jazdy, rozlične hry a pod.

Práve parkúrovému jazdeniu sa budeme bližšie venovať v tejto zaverečnej práci, pričom sa zameriame na výcvik skokového koňa. Predpokladom úspešného výcviku je už samotný odchov žriebäťa a následné odborné vedenie remonty v základnom výcviku. Nesmiene však zabúdať, že dobrý skokový koň musí byť odhodlaný a nebojí sa skákať.

Na začiatok, si povieme niečo o výbere skokového koňa, charakterizujeme koňa po základnom výcviku a popíšeme samotný výcvik skokového koňa a jeho prípravu na parkurové súťaže. Taktiež si ukážeme príklady dvoch týždenných výcvikových programov.

Parkúrove jazdenie je príťažlivý šport ako pre samotneho jazdca, tak aj pre ostatných „koničkárov“ (na Slovensku skáče okolo 70% koní). Výber a spracovanie tejto témy mi pohohlo bližšie nazrieť do tejto problematiky a zvýšilo môj záujem o tento nádherný a náročný šport.

Metodika práce

Na vypracovanie záverečnej práce boli použité knihy o jazdení a chove koní, ďalej boli použité vedomosti získané z prednášok Chov koní a Teória jazdy na SOUP v Šali. Pomocou nich sa snažime načrtnúť aspoň okrajovo zložitosť a náročnosť skokového výcviku, ako pre koňa, tak aj pre jazdca, či tránera.

V časti Teoretické východiská sa práca zaoberá výberom skokového koňa, kde si popíšeme jeho exteriérove vlastnosti vhodné na skákanie. Povieme si, čo by skokový kôň nemal mať, ktoré exteriérové chyby mu budú braníť a kompikovať skokový výcvik. Ukážeme si, na čo sa máme pozerať pri testovaní skokových shopností a stručne si charakterizujeme koňa po ukončení základného výcviku, ktorý je pripravený na samotný skokový výcvik.

Vo Vlastnej práci sa zameriavame na samotný výcvik parkúrového koňa, na gymnastiku, na samotnú skokovú prípravu a jeho fyzickú pripravenosť na parkúrový šport. V samostatnej kapitole si ukážeme, ako by mal vyzerať týždenný tréningový plán pri objemovej práci a pri intenzívnej praci medzi 3.-5. rokom koňa. Práca je dopĺnená o obrázky a fotografie z parkúrového športu, ako aj náčrtmi rôzných cvikov a prekážok, ktoré napomôžu lepšej predstave, pri čítaní textu záverečnej práce.

Teoretické východiská

Výber parkúrového koňa

Predpokladom dobrého skokana (parkúrového koňa) pri dobrom telesnom vývine je mohutná zadná partia s priaznivou mechanikou pohybu a s dobre vyvinutým dlhým svalstvom. Dlhší, široký a mierne skosený zadok, silný chrbát a bedrá sú predpokladom dobrých výkonov skokana. Dobre nasadená hlava a krk sú dôležitými činiteľmi pre vyváženie tela v každom pohybe. Pri správnom absolvovaní prekážky kôň skáče vyvážený v kmihu chrbtom a krkom, pričom panvové končatiny odrážajú telo pri odskoku a hrudníkové ho zachytávajú pri doskoku na zem. Je veľmi dôležité, akým cvikom kôň prešiel a aká je vzájomná súhra jazdca s koňom. Predovšetkým jazdec nesmie v rozhodujúcom okamihu pri skoku rušiť koňa, ale naopak, pokojným a správným prenesením ťažiska tela má umožniť koňovi hladko zdolať prekážku.

Dnes sa pre parkúrové skákanie výhľadávajú prevažne kone dosahujúce v kohútiku výšku meranú pásovou mierou 174-180 cm. mohutnosť koňa je často prekážkou v rýchlosti, v požadovanom kmihu a obratnosti. Z gymnastického hľadiska dobre vycvičený kôň s dobrou mechanikou pohybu v cvale, s chuťou a patričným rešpektom nad prekážkou i strednej veľkosti môže byť i v ťažkom skákaní konkurentom tých najmohutnejších skokanov.

Vzhľadom na to, že dnešné parkúry sa skáču pomerne rýchlo, v krátkom časovom limite, sa stáva veľmi obľúbeným anglický plnokrvník, ktorý pri svojej rýchlosti má I mohutné a plynulé skoky.

Pri výbere skokového koňa je veľmi dôležité aby kôň mal zdravé kĺby a hlavne, aby mal kopytá v perfektnom stave. Ak kupujeme skokového koňa, odporúča sa mu urobiť snímky kopýt, či mu nekostnatejú chrupavky. Pri kostnatení chrupaviek má kôň problémi na tvrdých terénoch a neskáče dostatočné výšky.

PAALMAN (1998) vymedzil tri hľadiská, podľa ktorých vyberáme skokového koňa, a to:

a) vhodná stavba tela,
b) dobrá a uvolnená mechanika pohybu,
c) odvaha a chuť ku skákaniu.

Samozrejme dúfame, že najdeme koňa, ktorý bude mať všetky tieto vlastnosti v rovnováhe, ale vždy musíme dať prednosť výkonu a charakteru pred krásnym vzhľadom.

Hlava:

pri výbere koňa by sme si mali všímať aj výraz hlavy, kde pri širokom čele a veľkých otvorených očiach sa predpokladá múdrosť a inteligencia. Veľmi dôležité je dobre nasadenie hlavy, ktoré mu uľahčuje výcvik. Zle nasadená hlava s veľkými žuchvami sú zdrojom neústalých problémov, pretože koňa je ťažko prijazdiť.

Krk:

ideálný krk skokového koňa je pekný, vznosne nosený, dlhý a dobre nasadený. Krk a jeho nasadenie majú veľký význam, pretože skokový kôň pomocou hlavy a krku udržuje rovnováhu. U krátkeho a silného krku je vyvažovanie sťažené. Aby sa silný krk stal pružný, potrebuje kôň viacej drezúry. Práve tak nie je vhodný vysoko nasadený krk a jelení krk, pretože koň vysoko drží hlavu, vystrkuje nos príliš pred seba a zle sa kontroluje. Tlak zubadla pritom nepôsobí iba na spodnú čelusť, ale tiež na zadné stoličky, čím koň získavá tvrdú hubu. Koňe s jelením krkom majú väčšinou vrodený mäkký chrbát, ktorý sa pri jezdení prehýba. Kone, ktoré nosia hlavu a krk príliš nízsko a ich horná línia krku a chrbta tvorí takmer priamku, sú väčšinov prestavení, čím sú zaťažené predné končatiny. Kone sa ťažko dostávajú do rovnováhy, pretože je potrebné svalovú hmotu preniesť na zadok koňa.

Kohútik:

najvyšší bod kohútika má byť o niečo vyššie než najvyšší bod zadku. Pri príliš vysokom kohútiku je potrebné poúživať dobre stavané sedlo, ktoré nebude tlačiť na kohútik. Príliš nízský kohútik nevytvára pre sedlo miesto, a to sa potom pohybuje do strany. Kohútik má byť silne a dobre osvalený, pri príliš „mäsitom“ kohútiku hrozí nebezpečie, že sa bude sedlo posúvať dopredu. Mäsitý kohútik má väčšina mladých koní v prvom roku výcviku.

Lopatka:

ideálna pre skokové kone je dlhá šikmá lopatka. Príliš strmá lopatka spôsobuje vady chodu.

Hrudník:

hruď má byť v oblasti podbrušníku hlboká a široká, aby bol veľký priestor pre pľúca a srdce. Taktiež si všímame klenutie rebier, ktoré nemajú vytvárať sudovitý tvar hrudníku.

Chrbát:

chrbát skokového koňa má byť ani príliš krátky, ani príliš dlhý. Taktiež príliš rovný chrbát je strnulý a vedie ku tvrdosti huby. Kone s vrodeným „kaprím“ chrbtom majú na začiatku problémy, ale systematickou prácou sa z nich stávajú silný jedinci, ktorí majú od prírody podsadený zadok. Bedrá majú byť dobré osvalené, široké a silné.

Zadok:

zadok má byť dlhý a široký s dobre osadeným chvostom.

Nohy:

tým pri skokovom koni venujeme najväčšiu pozornosť, pretože pri skokovom jazdení musia vydržať veľkú záťaž. Vždy dbáme na to, aby kôň mal všetky štyri končatiny zdravé a silné, zo silnou a plochou strelkou, krátkou a silnou holeňou a suchými šľachami. Sponkový kĺb má byť silný so stredne dlhou, šikmou sponkou. Pri dostatočne šikmej sponke má kôň potrebnú pružnosť v pohybu i pri doskoku za prekážku. Pri doskoku na krátky okamžik zaťaží celou svojou hmotnosťou len jednú končatinu, preto je zvlášť na tvrdej pôde nutná šikmá a dobre pružná sponka. Krátka a strmá sponka je nedostatočne pružná a všetok nápor pri doskoku zaťaží šľachy a kopyto, ktoré je potom ploché alebo schvátené. Ak je sponka na zadných končatinách príliš dlhá a šikmá, nemôže sa kôň pri skákaní dostatočne silne odraziť.

Kopyta:

choré alebo zanedbané kopyto spôsobuje, že je kôň nepoužitelný. Mnoho vrodenych, alebo zlých kopýt, postavení nôh a chodov sa dá odstrániť vhodným podkutím.

Srsť:

podľa stavu srsti možeme posudzovať zdravotný stav a kondíciu koňa. Dobre ošetrený a zdravý kôň má srsť hebkú, hladkú a priliehavú.

Rovnako dôležité sú chody a charakter skokového koňa.

Chody:

ak je kôň dobre stavaný, neznamená to, že má aj dobré chody. Zásadne by sme sa mali pri posudzovaní pohybu koňa riadiť prvým dojmom. Aby sme si urobili jasný obraz o pohybe koňa, necháme si ho predviesť najprv vo voľnosti, alebo aspoň na ruke. Krok má mať uvolnený, priestranný a stopa zadného kopyta by mala ďaleko prekračovať stopu kopyta predného. Kôň pritom nesmie byť poháňamý bičom. Klus má byť pružný, vznosný a kôň neťahá kopytami po zemi. Krok a klus neposudzujeme iba zo strany, ale taktiež z spredu a zo zadu. Kôň by mal ísť rovno a nevypadávať zo stopy. Cval je pre skokového koňa chodom základným. Cval by mal byť svižný vpred, v prirodzenej rovnováhe i po tom, čo zvýši rýchlosť a nemá posúvať ťažisko dopredu.

Remontu posudzujeme iba vo voľnosti, jazdeného koňa si necháme predviesť i pod jazdcom, a keď je to možné, vyskúšame si ho sami.

Pokiaľ zistíme nejaké chyby v chodoch na ruke alebo pod jazdcom, musíme si ujasniť, ako závažné sú a aké príčiny môžu tieto chyby vyvolať.

Charakter: zložitý charakter koňa môže byť príčimou mnohých ťažkostí. Charakter a inteligenciu koňa posudzujeme tým, že si všímame celkový dojem, výraz hlavy, hry uší a vzrušivosť na vonkajšie podnety. Podľa očí, ktoré sú zrkadlom duše, môžeme posudzovať povahu koňa. Ak pozorujeme mladého koňa na pastvine, všimame si ako sa správa v stáde, vodca stáda býva odvážný na parkúre.

Testovanie skokových schopnost

PAALMAN (1998) rozlišuje testovanie skokového nadania do troch kategórii: u remonty, u obsadnutého mladého koňa a u staršieho koňa.

Remonta

nechávame ju skákať bez pomoci vo voľnosti, napríklad jej v ohrade postavíme malý skok. Všímame si nájazd na skok, predĺženie posledného cvalového skoku, zníženie hlavy, správny odskok a vyklenutie chrbta. Nad skokom má byť najvyšším bodom kohútik a nie hlava.

Obsadnutý mladý kôň

sa predvádza najskôr v základných chodoch. Kladieme dôraz na to, ako sa dokáže vyvažovať a či pri zvyšujúcej sa rýchlosti dokáže udržať rovnováhu ma všetkých štyroch končatinách. Nenecháme ho skákať cez veľké prekážky, pretože má ešte málo skúseností. Vhodný je skok cez malú prekážku z klusu, pred ktorú dame na vzdialenosť šesť metrov kavalet, cez ktorý kôň nacvála. Po niekoľkých preskokoch presunieme kavalet na vzdialenosť troch metrov a prechádzame v pomalom kluse. Potom kavaletu odstránime a skok prestavame na malý oxer vysoký asi 1 meter a široký 1,2 m, dozadu dame len jednú barieru. Na tento skok nacvaláme v pomalom cvale. Ak nám kôň uteká, zkáčeme oxer z osmičky.

Starší kôň

obraz o ňom si môžeme urobiť aj z jeho doterajšej kariéry. Dôležité je aby si kôň a jeho jazdec navzájom “sadli”. Zlý jazdec môže veľmi rýchlo pokaziť aj dobrého skokového koňa. Preto jazdec by mal poznať svoje prednosti aj slabiny, pretože potom môže odhadnúť, či sa kôň k nemu hodí. Neskúsený jazdec by si mal vyberať kľudného a skúseneho koňa, ktorý by sa mohol stať jeho učiteľom.

Stručná charakteristika koňa po základnom výcviku

Športový jazdecký kôň sa dostáva do základného výcviku približne v treťom roku života, dovtedy by mal byť na pastve s ostatnými mladými koňmi. Základný výcvik rozdeľujeme na tri obdobia a ich dĺžka závisí od podmienok výcviku. Cieľom základného výcviku je koňa vychovať a pripraviť tak, aby sa stal príjemným, poslušným a ochotným vykonávať cviky alebo podávať primerané výkony vo zvolenej disciplíne.

Po absolvovaní základného výcviku sa kôň stáva všestranne upotrebiteľný. Keď sa dodržali všetky zásadyvýcviku z fiziologického, ako aj z psychického hľadiska, prispôsobil sa kôň požiadavkám, ktoré sa na neho budú klásť. Systematickým výcvikom a dôkladnou výchovou sa kôň naučil ovládať jednotlivé časti svojho tela a prispôsobil sa vytvoreniu rovnováhy pod tiažou jazdca, ktorá nielen vyhovuje jeho individuálnej stavbe, ale predlžuje ja jeho upotrebenie. Po skončení základného výcviku sa kôň teda dostáva so vyššieho stupňa rovnováhy, pri ktorej je tiaž jazdca rovnomerne rozdelená na všetky štyri končatiny koňa. Uhly kostí panvových končatín koňa idúceho v rovnováhe sa viac zvierajú, zadok koňa sa znižuje, panvové končatiny sa posúvavú viac pod tiažou jazdca a koňa a prevezmú tak okrem posunujúcej činnosti aj časť činnosti hrudníkových končatín.

Kôň po skončení základného výcviku má byť úplne poslušný, musí ísť ochotne dopredu, zachovať požadované rovnomerné tempo, vykonávať ľahko všetky obraty, musí pokojne stáť a ochotne a ľahko prekonávať v teréne sa vyskytujúce prekážky.

Výcvik koňa na parkúrové skákanie

Z výcvikom skokového koňa sa začína až po absolvovaní základného výcviku koňa. Podľa plánovaného postupu skokového výcviku by mal byť po druhom roku špecializácie, schopný zúčastniť sa skokovej súťaže stupňa L a S. Tento výcvik sa môže robiť len s koňom, ktorý dovŕšil aspoň šiesty rok, úspešne absolvoval základný výcvik a bezchybne dokáže skákať parkúry stupňa Z. Kone dobrého charakteru majú vrodený rešpekt pri skokoch a tie sa zaradzujú do výcviku.

Príprava skokového koňa pozostáva:

Z drezúrnej prípravy – prijazdenie koňa na dosiahnutie ľahkej drezúry s prvkami stupňa S,

Fyzicka príprava – zaťažová príprava,
Skoková príprava – zdokonalenie techniky, opakovanie skokov, gymnastika.

Celý výcvik sa musí byť pod odborným vedením, musí byť postupný a systematický, aby kôň mohol postupne nadobudnúť vyššiu výkonnosť. K vyšším požiadavkam pristupujeme až po tom, keď predchádzajúce kôň zvládol. Treba si tiež uvedomiť, že jednotlivé spôsoby skokového výcviku sa prelínajú, nezvládnutie niektorého cviku má priamy vplyv na nasledújúci cvik.

Gymnastika

Gymnastika nie je vlastným skokovým výcvikom, ale slúži na rozcvičenie skokovej mechaniky koňa pred vlastnou skokovou prácou. Pre gymnastiku sa najlepšie hodia kavaléty. Pri práci na kavalétach získava kôň potrebný pokoj, čiže dostáva sa do uvolnenia a precvičuje si zároveň svaly, kĺby a šľachy. Tie musia byť pripravené dobre a bez poškodenia vykonávať požadované cviky. Práca na kavalétach má význam vtedy, ak kôň pri prekračovaní alebo pri preklusavaní kavalét je pokojný a cez kavaléty sa neponáhľa. V kluse má ísť kôň cez kavaléty plynule, nezrýchľovať tempo, chrbát je vyhnutý, krk smerujúci dole sa predĺži a klusová kadencia sa mierne spomalí.

Práca na kavaletoch má mnoho variantov. Záleži na jazdcovi a trénerovi, aby dával koňovi také cvičenia, ktoré vyhovuju jeho charakteru a stavbe jeho tela. Dôležité je sledovať techniku prekonávania skoku, pretože skok v okamihu odskoku môže strácať potrebný kmih. Hovoríme, že skok sa uskutočňuje s mŕtvým bodom pohybu. V tom prípade koňovi staviame kavalétové kombinácie šírkového charakteru. Koňom, ktoré riešia skoky letom, staviame kavaletové kombinácie kolmé. V druhom roku výcviku môžu býť jednotlivé kavalety vysoké až 110 cm a široké 120 cm. Pri prekračovaní majú byť kavaléty vzdialené od seba 80 cm, pri preklusávaní 130 cm, pričom ich výška nemá presahovať 30 cm.

Skoková príprava

Cieľom skokovej prípravy je, aby kôň získal skúsenosti pri riešení skokov rozličných veľkostí a tvarov, aby si dokázal nájsť vhodné miesto a okamih odskoku aj pri kombinovaných skokov. Aj v skokovej príprave s počiatku začíname skákať z klusu. Pri skákani z klusu nedovoľujeme koňovi využiť cvalovú mechaniku pohybu, pričom nemá strácať dostatok potrebného kmihu na prekonávanie skoku. Tým koňa nútime, aby pracoval viac zadnou časťou tela, podsadzujeme si ho. Zovreté, prepracované kĺby panvových končatín sa musia v okamihu odskoku roztvoriť, pričom si kôň pri prekonávaní skoku uľahčuje prácu chrbtom a krkom. Touto prácou silnie svalstvo zadnej časti koňa a učí sa prekonávať skoky pokojne, využívajúc pri to silu. Rozmery prekážok pri skákani z klusu musia byť primerané, volíme len také, pri ktorých kôň môže pracovať svalstvom chrbta a krku. Preháňaním požiadaviek môžeme koňa presíliť. Pri takejto práci striedame kolme prekážky zo širokými. Maximálna výška prekážok by mala byť 120 cm a šírka 130 cm.

Skákanie s klusu môžeme nacvičovať rozličnými spôsobomi:

Skákanie na veľkom kruhu – na obvod kruhu postavíme postavíme prekážky a vždy jednu prekážku preskočíme, potom ideme mimo prekážky vo vnútri kruhu. Toto cvičíme na oboch rukách

Skákanie na vlnovke – s troma oblúkmi, kde staviame prekážky na obidve ramená vnútorného oblúka na priesečniky myslenej čiary zo stredu.

Skákanie od steny ku stene – staviame prekážky asi 150 cm od steny na najvyšší pod plochého oblúka.

Skákanie z cvalu – ide tu o osvojenie jemu prirodzenému pohybu, no bod tiažov jazdca. Môžeme tu použiť niekoľko nasledovných cvikov:

Skákanie na veľkom kruhu – koňa nacváleme na skok, pred ktorý položime na zem vo vzdialenosti asi 3 metre bariéru. Skúšame skákať na obidvé ruky. Po niekoľkých správne vykonaných skokoch, koňa necháme prejsť do kroku aby si oddýchol. Po prestávke pokračujeme na druhu ruku. Skáčeme maximálne výsky 140 cm a šírky 160 cm.

Skákanie cez kolmé kavalety bez medziskoku
Skákanie cez sírkové profily z jedným medziskokom

Skákanie cez kolmú kavaletu bez medziskoku, cez kolmú kavaletu s bariérou a s jedným medziskokom, skákanie šírkového profilu s bariérami – kombinácia

Skoková práca cez kavalety pri preklusavaní spojemá s výškovým skokom skákaným z klusu.

Pri dobrom zvládnutí skákania z cvalu môžeme postupne začať s preskakovaním dvojskokov a trojskokov. Tu je dôležitý dostaročný priestor na cvalový medziskok. Na jeden potrebujeme približne 750 cm, pre dva 1050 cm. Pri nacvičovaní možno tieto vzdialenosti buď skrátiť, kedy donútime koňa odskakovať bližšie od prekážky, alebo zväčšiť vzdialenosť, kedy kôň bude ďalej odskakovať od prekážky. Pri nacvičovaní kombinovaných skokov meníme ich usporiadanie. V parkúre sa vyskytuje veľmi veľa kombinácii.

Skákanie cez priekopy

problém nastáva, keď kôň je zle pripravený. Na prekonanie priekopy musí mať kôň pokojný a plynulý kmih. Je vhodné priekopu skákať ako dvojskok s dvoma alebo jedným cvalovým medziskokom. Šírka priekopy by mala byť 150-200 cm. Väčšina jezdcov riešipriekopu nesprvávnym spôsobom. Snažia sa koňa cez priekopu prehnať, pričom kôň stratí zhromaždenosť a požadovaný kmih, ktorý je požadovaný pri odskoku. Priekopu treba skákať ako iný šírkový skok a väčším kmihom v poslednej fáze troch cvalových skokov.

Pri skákani je dôležitý aj čas, preto na začiatku výcviku volíme rychlosť približne 350 m za minútu. Na konci výcviku, čiže pred súťažou zrýchlime tempo na 400 metrov za minútu.

Výcvik skokového koňa prebieha v začiatkoch na drezúrnom obdĺžniku, najlepšie v krytej jazdiarni, kde kôň nie je rušený vonkajšími vplyvmi a može sa sústrediť len na jazdca a vykonávané cviky. V posledných obdobiach výcviku sa odporúča prejsť do terénu. Posledným obdobím výcvyku sa myslí, obdobie pre súťažnou pripravou.

Fyzická príprava

Je dôležitá z hľadiska podávania tých najlepších výkonov. Donedávna prevládal názor, že kôň je dobre fyzicky pripravený ak zvládol výcvik a vie dobre skákať. Ne súťažiach však kôň musí niekedy prekonávať aj dlhšie cvalové trate, napríklad 600-900 m. Na ktorej má rozostavených až 16 prekážok, musí byť na to dostatočne fyzický pripravený. Fyzická pripravenosť spočíva vo vypracovaní svalstva, šliach, srdca a pľúc, ktoré musia byť na požadovaný výkon prispôsobené. Na dobrú fyzickú pripravenosť vplyva aj dobrý psychický stav. Fyzickú prípravu delíme:

Obdobie svalovej práce,
Obdobie dychovej práce.

Komplex cvikov fyzickej prípravy sa uskutočňuje cez celé obdobie výcviku, pričom sú cviky rozdelené na tréningové dávky. Spociatku používame dlhšie klusove cviky s častým opakovaním, a to 2 x po 15 minút denne, ktoré postupne predlžujeme na 30-40 minút. Potom sa klusové opakovania skracujú až na dĺžku potrebnú na uvolnenie koňa a nahradzajú sa svalovou prácou. Na začiatku je pomalý cval asi 3 minúty pri rýchlosti 350 metrov za minútu. Konečne dávky pomalého cvalu by boli asi 3000 metrov. V posledných fázach cvalu prechádzame do rýchlejšieho cvalu, a to 500-600 m za min.v dĺžke asi 600-800 m. Prechody musia byť pozvoľné a táto práca sa robí ako na pravú, tak aj na ľavú ruku. Jednotlivé tréningové dávky sa musia rozdeliť tak, aby fyzická štruktúra koňa bola rovnomerne zaťažená. Pri práci na fyzickej pripravenosti sa musí prihľadať aj na stav pohybových orgánov, ako aj na celkový psychický stav. Stav sklesnutosti, apatie a nachutenstva svedčí o tom, že tréningové dávky boli vysoké.

Vyššie uvedené tréningové plány sa majú zaradiť do celkového tréningového plánu vo výcviku skokového koňa a v druhom roku jeho špecializácie. Po absolvovaní súťažnej sezóny prvého roka, najčastejšie koncom septembra, je pre koňa nevyhnutný jednomesačný aktívny odpočinok, aby si po závodnej sezóne oddýchol a zregenerovala sa jeho nervová sústava a ostatné orgány. Odpočínok spočíva v tom, že s koňom jazdíme na dlhých vychádzkach v teréne, pričom od neho nepožadujeme osobité výkony. Intenzita pohybu sa v tomto obdobi riadi tak, aby kôň netučnel, nezranil sa, alebo aby nenastali zmeny na jeho pohybovom aparáte.

Výcvik v skokovej sezóne

V novembri sa začína práca koňa v druhom roku a trvá približne 6 mesiacov.

Prvé obdobie skokového výcviku druhého roku trvá približne 4 mesiace, väčšinov od novembra so februára, je tu zahrnutá objemová práca, pričom dozerame na dĺžku trvania jednotlivých cvikov. Druhé obdobie trvá dva mesiace, pričom sa nadväzuje napredchadzyjúci výcvik. Ak sa súťažná sezóna začína v druhej polovici mája, potom od začiatku mája intenzita práce klesá a toto obdobie sa využíva na vypracovanie formy. Opakovania jednotlivých častí výcviku sú kratšie, ale výkon musí byť kvalitný. Po skončení zimy ak to poveternostné podmienky dovoľujú, výcvik vykonávame väčšinov v teréne.

V období prípravného výcviku dbám ena to, aby výkonnosť neklesala, ale udržiavala san a úrovni počas celej prevádzkovej sezóny. Správnou voľbou štartu koňa vyhľadávame vhodné súťaže, ktoré vyhovujú stupňu jeho výcviku, pričom sa snažíme požiadavky stale zvyšovať. Začíname s koňom štartovať na súťažiach stupňa L. Začiatkom júla pri zvyšovaní výkonnosti by sme už mohli štartovať v súťaži stupňa S. v auguste pri dobrej výkonnosti môžu kone štartovať v dvojkolových súťažiach, pričom prekážky pre prvé kolo sú 130 cm a pre druhé 140 cm vysoké. Aby sa zachoval dobry fyzický a psychický stav koňa, nesmieme jeho sily preceňovať. Medzi jednotlivými štartmi san a začiatku a na konci sezóny odporučajú aspoň štrnásťdnové prestávky.

Taktiež sa neodporúča štartovať cez jeden deň vo viacerých súťažiach. Ak ide o náročnejšiu súťaž s rozoskakovaním, je dobre ďalší štart vynechať. Keď budeme dodržiavať tieto zásady predĺžime životaschopnosť koňa do vysokého veku. Kôň z roka na rok, rovnako ako jazdec získavá nové skúsenosti. Neskracujeme preto kariéru koňa príliš častými štartmi. Po každej namáhavej súťaži by sme mali koňovi dopriať aktívný odpočinok.

Dva dni pred štartom necháme koňa absolvovať niekoľko náročnejších skokov.

Nesmieme však zabúdať, že ku každému koňovi musíme pristupovať individuálne a prispôsobovať tréningový plan jeho psychickému a fyzickému stavu.

Príklady týždenných tréningových progranov

Tréning v období objemovej práce :

Pondelok: uvolnenie koňa, práca na prijazdenosť, prekračovanie a preklusávanie kavaletov. Výcvik trvá cca 1,30 h.

Utorok: uvolnenie koňa, klusová svalová práca v teréne 2 x 15 min s 10 min krokovou prestávkou, gymnastika skokov, viac skokov, kombinácia šírkových a kolmých profilov zostavených z kavalétov na vzdialenosť 350-650 cm, skoky z klusu do výšky 1m a šírky 120 cm. Výcvik trvá cca. 1,30 h.

Streda: uvolnenie koňa, práca na zajazdenosť, skákanie z klusu, pričom výška skokov má byť 120 cm, šírka 140 cm. Výcvik trvá cca 1,30 h.

Štvrtok: 2 h práca v teréne, z toho 2 x po 20 min klusová svalová práca s desať min prestávkou v kroku prekonávaním terenných prekážok, ako sú svahy, suché a vodné priekopy do šírky 2 m, pričom sa skoky uskutočňujú z klusu.

Piatok: uvolnenie koňa, práca na zajazdenosť, skákanie vo voľnosti do 130 cm. Výcvik trvá cca. 1,30 h.

Sobota: práca na uvolnenosť koňa, gymnastika, ostatne ako v utorok.
Nedeľa: jednohodinová prechádzka koňa pod jazcom v teréne výhradne v kroku.

2) Tréning v období intenzívnej práce:

Pondelok: prechádzka koňa pod jazdcom v kroku cca 1,30 h.

Utorok: uvolnenie koňa, práca na zajazdenosť, gymnastika skoku, kombinácia skokov na kavaletach, striedavé kolmé a široké skoky vzdialené od seba 400-750 cm. Skoky sa absolvuju z cvalu do výšky 120 cm a šírky 140 cm. – cca.1,30 h.

Streda: uvolnenie koňa, svalová a dychová práca v teréne, schádzanie zo svahov a vychádzanie na svahy, skákanie cez suché aj vodné priekopy z cvalu do šírky 250-300 cm. – cca 2 h.

Štvrtok: uvolnenie koňa, práca na zajazdenosť, skákanie vo voľnosti. – cca 1,30 h.

Piatok: uvolnenie koňa, rozcvičenie na kavaletoch, skákanie na kruhu. – cca 1,30 h.

Sobota: uvolnenie koňa, práca na zajazdenosť, rozoskákanie na kavalétoch, práca na kruhu, absolvovanie parkúru do 120 cm s 10 prekážkami, z toho jeden dvojskok. – cca 1,30 h.

Nedeľa: ako v sobotu, skoky druhého kola parkúru, výška skokov 140 cm, celkový počet prekážok 10, z toho jeden dvojskok a jeden trojskok.

V zahraničí sa väčšinov využíva dvojfázový tréning, ktorý je náročný na čas a pri amatérskom športe sa nevyužíva. Spôsob djojfázového tréningu spočíva v tom, že tréningový cyklus je rozdelený na dve fázy cez jeden tréningový deň. Jeho význam spočíva v tom, že kôň je dlhší čas na zdravom vzduchu, mimo maštale, čo má priaznivý vplyv na jeho celkový zdravotný stav, predovšetkým na prijímanie potravy a celý pri tom sa celý organizmus rovnomerne namáha

Diskusia

Prirodzená metóda výcviku obnovuje vrodenú rovnovýhu, krorá sa pri obsadaní mladého koňa stráca, preto by mala byť zostavená logisky a v prirodzenej následnosti jednotlivých cvikov. Vyváženie docieľujeme prirodzeným spôsobom, bez násilia. Tak docielime, že nám huba koňa nestvrdne a nestratíme schopnosť dobré pohybu koňa v pred.

Kôň sa prirodzenou metódou učí, nájsť si svoj vlastný odskok a plne rozvýja svoje skokové schopnosti.

S napredovaním a rozvojom tohto športu budú neústele vznikať nové teórie a budú sa zostavovať nové tréningové programi, preto je potrebné neústale sledováť nové trendy vo výcviku a rozšíriť výskum v tejto oblasti jazdeckého športu.

Záver a využitie výsledkov v praxi

V záverečnej práci sme sa venovali výcviku skokového koňa, bližšie sme charakterizovali a vysvetlili, v čom spočíva správny výber skokového koňa, na čo sa máme pozerať pri výbere dobrého skokovéko koňa a ako postupovať. Nevenoveli sme sa však popisu základného výcviku koňa, pretože táto téma je rozsiahla sama o sebe a vyžaduje si viac priestoru. Preto sme len stručne charakterizovali koňa po skončení základného.

Samotný výcvik skokového koňa sme rozdelili na obdobie výcviku prvého roku, kedy sa kôň pripravuje na skokové súťaže. A obdobie výcviku v druhom roku, kedy koňa intenzívne pripravujeme na parkúrové preteky. Pre úplnosť tejto problematiky uvádame príklady tyždenných výcvikových programov pri objemovej praci a intenzívnej práci pre kone v 3.-5. roku výcviku.