Matka: Cosyria

Otec: Astyanax

Do brány štátneho statku prišiel netrpezlivo očakávaný ťažký trambus - šofér zacúval k drevenej rampe. Hlúčik zvedavých zamestnancov už ttu stál pripravený, niektorí pristúpili, že odklopia zadnú stenu. Zvnútra sa ozýval dupot - vedenie podniku sa rozhodlo prikúpiť ďalšie kone, prvýraz si trúflo na anglické plnokrvníky. Na rampu však vyšli dve zaostalé, choré zvieratá...

V roku 1964 sa na žrebčín v Motešiciach na Slovensku lepila smola: v stodolách sa tak tenšily zásoby, že zanedlho nebolo čím kŕmiť ani stlať - potom bol celý jeden ročník mladých koní zachvátený prudkým črevním katarom. Kto mohol, pomáhal - voz s náhradným kŕmením vyšiel i z Židlochovic pri Brne. Slovenskí chovatelia sa radšej rozhodli niektoré zoslabnuté kone rozpredať. Židlochovickí ku slame a senu pridali dvadsať tisíc korún - odvážali si za to dva dvojročné plnokrvíky - ryšiaky, naviac polobratov - Kamoša a Koroka. Koníci naozaj boli v biednom stave, vyžadovali obetavú opateru vo dne v noci: dohľad, lieky, ľahko straviteľné, teplé ovesné kaše, kvalitné seno, zábaly. Jakmile sa Kamoš a Korok trochu zotavili, vyviedli ich ošetrovatelia von na pastvinu. Ryšiaci postupne začali priberať na váhe. Keď dosiahli tri roky boli to už dvaja silní, vyrovnaní žrebci. Židlochovičtí ich pretiahli tréningom, dokonca ich prihlásili na štart dostihov v Uhorskom Ostrohu. V rovinnom preteku vtedy zvíťazil Kamoš, Korok za ním dobehol druhý. Bolo to však prvý a posledný raz, čo spolu bežali - krátko nato sa u Kamoša prejavily príznaky ďalšej choroby: kôň prestal žrať, zjavne trpel neúprosnými bolesťami, nič nezaberalo. Jeho trápenie milostrne ukončila až smrť - výsledok veterinárnej pitvy znel: rozklad ľadvín. V stajni tak z plnokrvnej dvojice zostal už len jeden a zdalo sa, že ten horší. Korok bol totiž poznamenaný vrodenou vadou - pravú peednú nohu mal prikľaknutú a od karpálneho kĺbu dolu silne vytočenú do strany. Nádeje židlochovických poklesly takmer na nulu... Z hlúčiku súcitných, ale takmer bezradných ošetrovatelov, ktorí koníka obklopovali, sa vydelil mladý Václav Chaloupka: videl, že koník je síce postihnutý, ale inak sa chová čiperne, v práci je ochotný a do tréninku se priamo hrnie... Osedlal si ho, začal s ním pravidelne jazdit, dokonca skúsil, nech kôň skočí cez prekážku - najprv sám, bez jazdca. Korok sa zpočiatku bál, avšak rychlo bázeň prekonal múdrosťou: svoju defektnú nohu si podvedome šetril. Pri doskoku za prekážkou pohotovo podsúval zadok, aby nohu odľahčil - vyzeralo to, ako by doskakoval na všetky štyri. Dával bedlivý pozor, aby nespadol, šikovne sa vyhýbal zraneniam - pokiaľ sa škrabol a musel byť ošetrený, stál smutne na troch, zafačovanú nohu držal pokrčenú... Dokázal byť ohľaduplný ako k sebe, tak i ku svojmu jazdcovi: stalo se, že s Chaloupkou zapadli do hlbokéhoé záveja snehu, Korok svojou vahou zaľahol jezdcovi nohu - trpezlivo, gavaliersky potom čakal, až sa jeho pán vyslobodí, až potom na mlasnutie vstal. So svojou bystrou povahou nazbieral za sezónu toľko skúseností a kuráže, že mu Chaloupka hovoril "profesor". V tréningu spravidla nepredvádzal, čoho je schopný, šetril si sily, ako by vedel, že "tu ešte o nič nejde". Zato v dostihu na prekážkach ukázal, aké bojovné má srdce: nikomu nedaroval ani centimeter, tuhý boj hlava-hlava koľkokrát zvádzal až na samotnú cielovú čiaru.

V roku 1969 už dvojica Chaloupka - Korok boli v prípravných pretekoch tak úspešní, že židlochovický statok podal prihlášku do vrcholného prekážkového dostihu - na Veľkú pardubickú steeplechase. Dvadsaťjednaročný mladík Václav Chaloupka, ktorý sa na dráhe najťažšieho preteku kontinentu placho rozkukával, a sedemročný žrebec s krivou nohou - kdo by na nich stavil? Vedomie, že od nich vlastne nikto nič nečaká, sa naopak stalo istou výhodou: Chaloupka šiel na štart kľudný, už len absolvovať celý kurz by považoval za úspech...

Pole devätnástich koní, včetne minuloročného víťaza sovietského Dresdena, vyrazilo od štartu - ostrým tempem sa vydalo na takmer sedemkilometrovú trať cez celú sériu ťažkých skokov. Na štvrtú, najobávanejšiu prekážku - Taxisov príkop - viedol Chaloupka Koroka na opatrnej siedmej pozícii: žrebec sa mohutne odrazil, osem metrov preletel vzduchom nad hrozivou priepasťou, doskočil, rýchlo podsunul zadok a pokračoval ďalej! Každému, kto túto prekážku úspešne zdolá, sa náramne uľaví - za ňou akoby začínal nový dostih, až teraz sa otvára možnosť dobehnúť či dokonca se umiestniť! "Najhoršie máme za sebou - teraz už to poznám", blesklo hlavou potešenému Chaloupkovi, Korok ho niesol k piatemu "masívu" - Írskej lavici - rovnako ju hladko prekonal! Dokonca skákal s rastúcou chuťou - tlačil sa dopredu. So skupinkou vedúcich koní sa dostali do druhej fáze preteku - dlhým nájazdom pred tribúnami cválali na štyriapolmetrový Hadí príkop - kto obstojí v týchto miestach a neprepadne z čelného hlúčiku, má už viac než nádej, tu už spravidla beží budúci vítťaz... Diváci spozorněli - medzi známými farbami sa mihol taktiež Chaloupkov zelený dres s červenou čiapkou, pod ním srdnate pálil ryšiak s nápadne zakrivenou nohou - suverénne držal tempo so špičkou poľa. Ako odskakovali metre dostihu, zdvihla sa v Chaloupkovi opovážlivá myšlienka, že by snaď mohli... Popohnal Koroka a on naozaj pridal! Na poslednú obtiažnu prekážku Veľkej pardubickej - Havlov skok - sa Korok odrazil hneď za vedúcim koňom a strážil si druhú pozíciu. Za lesíkom ako by sa nadýchol, nohy a trup teraz pracovaly ako obrovská pumpa - vletěl do oblúku zátačky a vyrazil do boja v cieľovej rovine! - Žiadny sa však nekonal: Korok se ľahko odpútal od doposiaľ vedúcej kobyly Mohyly a s vervou, navzdory svojej posthnutej, kulhavej nohe hnal k bielej veži cielových rozhodcov. Pred zrakmi prítomných divákov i tých doma pri televizore sa odohral príbeh skoro rozprávkový: Václav Chaloupka a Korok sa stali víťazmi sedemdesiateho deviateho ročníku Veľkej pardubickej! Senzačná správa sa rozbehla do všetkých strán, komentáre novín boli napísané palcovými titulkami, desaťminútový fantastický výkon urobil z mladého tandemu rázom slávny pojem! Predstavte si to nadšenie na židlochovickom statku! Oslavy boli moravské...

V závese za každým úspechom a slávou sa však tíško plíží závisť a pochyby: nešlo tentokrát iba o dielo šťastnej náhody? Trebárs sa zas raz osud zľutoval a doprial slabšiemu... Na Chalupku a jeho koňa teraz dvojnásobne doľahla tiaha zodpovednosti - mali potvrdiť svoje kvality a pred všetkými výkon zopakovat. A tak se na dráhe "Veľkej" v roku 1971 opäť objavil "pajdavý kôň" - Korok so svojim jazdcom. V hľadisku im síce stovky fanúšikov držali palce, pozornosť na nich ale upínali i pochybovači, presvedčení, že kôň už výkon nezopakuje, dokonca že nezdolá ani "Taxis" - že skončí hneď na začiatku... Na štartovnej listine hlavneho dostihu sa skvela celá rada mien skúsených prekážkarov, úspešných z minulých ročníkov: Vezna II., Neklan, Lukava, Nestor či Kostrava, s napätím sa očakával výkon nováčika - zákupského Metála. Konkurencia bola mimoriadne silná. Chaloupka ale na nič nečakal, pred Taxisovým príkopom začal Koroka razantne vyjazďovať - koník pochopil a s elánom šiel nad živý plot. V zníženom doskoku za živým plotom sa na pár sekúnd stratil, potom ho ale všetci videli, ako s istotou beží ďalej. Dráha bola toho roku tvrdá a rychlá, bolo nutné doboe volit tempo a strážiť súperov. Dopredu sa dravo pretiahol i mladý Metál s jezdkyňou Evou Palyzovou - predvádzal sa ako nebezpečne rychly kôň. Deväťročný Korok bežal svoj dostih zatiaľ s kľudom, celú dobu sa skôr nechal pobádať. Vedel, že zatiaľ "ešte o nič nejde". Jakmile však točili do posledného oblúku k cieľovej rovine, zistil, kde je a že tu ide naopak o všetko. Ako by ním prešla iskra: začal nápadne pridávať a zaistil si výhodnú pozíciu Zaplnenému hľadisku potom zopakoval to, čím šokoval minule - s Metálom síce zvádzal boj, ale nakoniec proletel cielom s náskokom dvoch dialok opäť ako prvý! Pečatil tak svoú spochybňovanú povesť veľkého bojovníka a vzácneho koňa - pri víťaznej promenáde dával najavo, ako ho teší priazeň davov, vedel svoju zaslúženú slávu prežiť...

Na úplne mimoriadnom mieste zaznamenávajú dejiny Veľkej Pardubickej tých, ktorí v tomto nesmierne ťažkom dostihu dokázali zvíťaziť trikrát (štyrikrát sa to podarilo len legendárnemu Železníkovi - 1987, 1988, 1989, 1991) - do tej doby se to podarilo iba trom koňom: maďarskému Brigandovi a anglickej Lady Anne v 19. storočí a ruskému Epigrafovi na konci päťdesiatych rokov minulého storočia. Meno českého resp. československého koňa na tejto listine stále chýbalo... Židlochovičtí sa nechali zlákať a riskli to: príhlásili Koroka s Václavem Chaloupkou do 82. Velkej Pardubicke v roku 1972. A vyšlo im to dokonale! Jediný, kto z favoritmi dokázal držať krok - cez desiatky prekážok až do cieľa, bol albertovký valach Mor - i toho však nakoniec o jednu dĺžku porazili. Polovica štartujúcich koní vtedy po pádoch dostih vôbec nedokončila, niektorí z nich ešte bezradne prešlapovali uprostred trati, keď víťazný Korok už sa nechal oslavovať pred hlavnou tribúnou: ako vôbec náš prvý trojnásobný víťaz Veľkej Pardubickej steeplechase!

Do brány štátneho statku prišiel netrpezlivo očakávaný, ťažký trambus - šofér zacúval k drevenej rampe. Na dvore už sa tlačil dav nadšených priaznivcov zo široka ďaleka, Chaloupkovi a jeho slávnemu Korokovi vyšlo oproti dievča vo vyšívanom kroji - na bielom obrúsku nieslo chlieb so soľou... Z pódia spustila marovská ľudová muzika, nad hlavami detí i dospelích sa zatrepali mávatka. Po natiahnutom koberci predstúpil riaditeľ, aby predniesol oslavný prejav - na záver slávnosti vyviedli Koroka po schodoch až na radnicu, kde dostal košíček cukru. S radosťou sa však už misil i kus smútku: Korok sa lúčil - mal desať rokov, na dostihovej dráhe už viac dokazovať nemusel. Za osem rokov svojej pretekárskej kariéry štartoval celkom tridsaťsedem krát, z toho dvadsaťpäťkrát zvíťazil. Svojim majiteľom vybehal takmer trištvrte milióna korún.

Korok sa rozlúčil so svetom vo veku 21 rokov, keď si behom cesty do výbehu zlomil nohu v krčku a musel byť utratený...