ALDANITI (1970-1997)

Matka: Renardeau

Otec: Derek H

Po trávnatej ploche dráhy s tichými hrozivými valmi prekážok poskakovali vtáci - svojim spevom ohlasovali svitanie. Šedivý priemyslový Liverpool v pozadí sa prebúdzal do aprílového dňa. Od dostihových stajní sa ozval klapot vedierok a cvakanie petlic pri boxoch, prehlušené erdžaním - kone po nočnom odpočinku stáčali hlavy k prichádzajúcim ošetrovateľom. V obvyklej rannej atmosfére však vibrovalo napätie. Bolo pred dostihom, a nie ledajakým: krátko po pätnástej hodine popludní bude odštartovaná Grand National - Veľká národná - najťažší prekážkový dostih sveta. Písal sa rok 1981. Mezi tridsiatimi deviatimi súpermi bol prihlásený i jazdec Bob Champion na valachovi Aldanitim.

Prvýraz spolu šli v roku 1977, kedy tréner Josh Gifford posadil Boba, už skúseného a húževnatého prekážkového žokeja, na mladého Aldanitiho, aby valacha v Henessy Gold Cupu vyskúšal. "V celej plejáde plnokrvníkov, ktoré kedy jeadíte, si stále a dlho hľadáte toho, ktorý vám bezozbytku "padne" - i ja som hľadal svojho životného koňa". Po dokonalej súhree a víťazstve v Henessy Gold Cupu hnedák Aldaniti zaujal Championa svojou vitálnosťou, silou a vôľou, mimoriadným skokovým nadáním, schopnosťou navzájom si s jazdcom v preteku pomáhať. Champion vtedy s uznaním prehlásil, že tento kôň si "vzal dostatok všetkého", čo tvrdý prekážkár potrebuje.

V ďalších dostihoch si potom len potvrdil, že s Aldanitim sú si súdení... Modrobiela kombinácia žokejského dresu a valachova rýdza farba v štartovnom poli na seba začaly sústreďovat pozornosť dostihových priaznivcov. Dvojica vítazne obstála v povestne tažkých a nebezpečných ostrovních steeplechase, do ktorých boli v príprave na Veľkú liverpoolsku nasadeni. Potom ale zišiel blesk - ako by sa osud proti nim spikol: Aldaniti sa pri skokoch dvakrát poranil - zatiaľ nešlo o vážnu komplikáciu a obišlo sa to krátkou liečbou. Tretia nehoda však veštila tragédiu: hnedák bolestivo chytil zadnú nohou hneď o druhú prekážku v dostihu, cesto ale s vervou pokračoval. Dobehol na treťom mieste, avšak krívajúca chôdza za cíiekom a rýchlo sa tvoriaci opuch pôsobily zlovestne. Rentgenový snímok odhalil, že došlo k dvojnásobnému odštípnutiu kúsku spienkovej kosti. Takéto zranenie až doposiaľ znamenalo koniec, razom bolo po nádejných vyhliadkach. Aldaniti bol vyradený, stratil sa z dostihových bojišť. Smutný majitel ho neutratil, stiahol sa s koňom kamsi na anglický vidiek a skúsil ho podrobit pokusnému liečeniu.

Zlý osud nepostiohl však len koňa - totálny úder dopadol i na Boba. Následky nepríjemného zranenia, ktoré nad prekážkami utrpel, si vynútilo odkladané, ale nakoniec nevyhnutelné lekárske vyšetrenie. Diagnóza, ku ktorej v nemocnici dospeli, znela bezmála tak kruto ako smrť: Bobovi sa vytvoril rakovinový nádor... Champion musel byť okamžite hospitalizovaný.

Tak se oba - jazdec i kôň - z výslnia slávy prepadli do samoty, každý vystavený operáciam či zániku. Myšlienky zúfalého Boba se uprostred štyroch bielych stien samotky, za vlečúcich sa mesiacov neistoty a strachu stočily jedným smerom. Žokej sa k nim upnul všetkou silou svojej túhy: dúfal i za svojho koňa, sníval o tom, že zranenie a choroba budú zdarne prekonané, že sa spolu preca len postavia na štart Grand National a že vyhrajú! Nádej sa postupom času zmenila v posadnutú vieru, jasný ciel a ohromný stimul: "Nebyť toho sna, isto by som spáchal samovraždu - Aldaniti ma držal pri živote!" ...Lekári už Championa skoro odpísali - bol vychrtlý na kosť, vyzeral ako starec, lebo mu po chemoterapii vypadali vlasy; iba oči neprestávaly tleť: správy, ktoré dostával o Aldanitim boli stále povzbudivejšie. Hnedákovo zranenie sa pomaly, nádejne hojilo! Čo na tom, že dostihoví diváci už na Championa a Aldanitiho zabudli, že nestálá priazeň dávno tiekla po iných "hviezdach" - jazdec slepo veril, že sa spolu so svojim koňom ešte svetu pripomenú! Keďsa priblížili vianoce, ozdobili na onkologickom oddelení veľký strom - lekári pod neho nadelili Bobovi darček, správu o výsledkoch testov: choroba bola zažehnaná, rakovina zmizla!... Začiatkom roku 1980 vyšiel pacient bránou Royal Marsden Hospital. Slabosťou sa síce cúral, pod vlnenou čapicou ešte len vyrážal náznak nových vlasov, v prstoch však pevne zvieral prepúšťacie osvedčenie s neuveriteľným, toľkokrát slabikovaným slovom "Vyliečený" - vykročil späť do života.

Čakala ho dlhá rekonvalescencia: aby urýchlil zotavovanie organizmu, cvičil, potom pridal beh, poťažko si sedol na koňa. K úžasu turfmanov sa koncom roku objavil na zkusmom štarte. Zatiaľ nie na Aldanitim - hnedák zostával v ústraní. Tranér Josh Gifford ho v úkryte, pomaly a obozretne pripravoval do aprílového Grand National. Taktiež hnedák se zrejme dostával do formy - vetšinou sa kone po dlhej prestávke a odlúčení "k sebe" už nevrátia, on však nesklamal. Konečne sa Champion a Aldaniti opät stretli,ich cesty se znovu spojily: prvýraz si spolu skočili tri ľahšie prekážky, potom absolvovali jeden prípravný dostih - viac času do Velkej národnej už nezvyšilo...

Začalo svitať, ošetrovatelia v stajniach dokončili posledné upratovanie, zatiaľ čo na dráhe krokujú kone so svojimi jazdcami. Z neďalekého Liverpoolu už prichádzajú autá - trenéri a majitelia so svojimi rodinami, organizátori, novinári a televízie sa poponáhlali. Krátko popoludni je parkovisko úplne zaplnené, tribúny beznádejne obsadené. V paddoku už pod dekami chodia prvé kone, čekajú na svojich jazdcov. Zdanlivo kľudný výraz turfmanov neskryje nervozitu: je pred bojom! Do šatne jezdcov, tesne pred štartom, doručil poštár Championovi telegram od neznámej ženy: "Nám nebolo dopriane, môj syn zomrel na rakovinu. Vy to musíte dokázať, o vašom úspechu sa musia dovedieť všetci..." Bob sadá na Aldanitiho po tretí raz..

V 15.20 sa kone s jezdcami v sedlách pohli ku štartovnej čiae, kde sú starostilivo vyrovnaní. "Go!" Zaznel ostrý povel od štartéra. Tridsaťdeväť vzrušených koní se zadnými nohami pevne zaprelo do travnatej dráhy a vyrazilo vpred - Velká národná začala. Lavína tiel sa prevalila cez prvú prekážku, avšak už tu došlo ku kolízii: zdalo sa, že i Aldaniti s Bobom Championom spadnú, hedák pri nepodarenom doskoku poklesol v kolenách, doslova drel nosom o trávu - našťastie behom pár skokov vybalancoval, Bob sa rýchlo zrovnal v sedle a v celku "rozhádzaní" skúsili pokračovať. Otrasený kôň, vedený zneisteným jazdcom, krátko zazmätkoval i na druhej prekážke - potom sa ale naraz "chytil , našiel nohy" a rozhodne vyrazil s takou chuťou a istotou, až Bobovi pripadalo, že sa na ňom veze ako úplný pasažier: "Naozaj, nikdy som nesedel na žiadnom koni, ktorý by tak perfektne skákal ako vtedy Aldaniti. Bol ako mačka - rýchly a istý, prežíval každú minútu dostihu, a pritom bolo cítiť, ako je rychlý a poctivý - pred ničím neuhol. V tú chvíľu pre mňa bol tým pravým, toľko vytúženým, bol to "ten môj" kôň...!" V najťažšom a nejnebezpečnejšom dostihu sveta s úplne nepredvídateľným priebehom Aldaniti skutočne skákal jednu prekážku za druhou, prekonával ďalšie desiatky a stovky metrov preteku. Štartovné pole medzitým poredlo, mnoho koní už popadalo, alebo proste nestačilo, Aldaniti však cválal stále so špičkou. Championom toľko opatrovaný, vyvzdorovaný sen sa začal napĺňať. Ešte niekoľko posledných furlongov! - Zozadu slabo útočil Spartan Missile, ale bolo vidiet, že i jemu už dochdzajú sily a rýchlo odpadol. - "Teraz...!" - Bob povolil Aldanitimu oťaže, aby se hendák ešte víac natiahol - a Aldaniti skutočne hnal ako vietor. Aldaniti s Bobom Championom, odpisovaní invalidi, spolu vyrazili do finiša sami... V ohlušujúcom jásote publika preleteli páskou - nadšený a radostný plač ich sprevádzal ješte ďaleko za ciel... Milióny divákov, ktorí sledovali priamy prenos preteku, zostaly sedieť v nemom úžase. Tisíce doteraz smutných pacientov onkologických oddelení po celom svete bolo natlačených pri televíznych obrazovkách - od samotného začiatku "šli dostih s Bobom", každú prekážku v duchu skákali s ním. Teraz pookřiali: do sŕdc sa im vliala silná vlna nádeje na uzdravenie - víťazná dvojica sa stala symbolom jich viery.

Sen sa premenil v skutočnosť. Šťastný Bob hladil koňa, spotený a udýchaný Aldaniti s ním pred rojom lačných fotografov vyšlapoval svoje čestné kolečko...

Zakrátko po víťazstve v Grand National založil Bob charitatívnu spoločnosť na výskum pôvodu a liečby rakoviny "Bob Champion Cancer Trust". S Aldanitim usporiadali propagačnú cestu z Epsomu do liverpoolského Aintrée, dejisko Velkej národnej. Na trase dlhej 250 kilometrov sa v sedle Aldanitiho striedali i významné osobnosti, čestný úsek prešla tiež princezna Anna. Záverečnú míľu šiel Bob. Ako neskôr poznamenal, Aldaniti prestál dlhú cestu a časté zmeny jazdca s "nadhľadom a humorom". Sbierka určená pre Royal Marsden Hospital presiahla dva milióny libier.

Bob Champion, rovnako ako väčšina žokejov, nie je mužom, ktorý by o svojej minulosti hovoril so sentimentalitou. Svoj príbeh spravidla končí vetou: "Každý má svojich životných favoritov - môj sa volá Aldaniti".

Aldanitiho pretekárske srdce dobilo v roku 1997, vo veku krásnych 27 rokov. Je pochovaný kúsok od svojich stajní, kde má pomník. Kôň, na ktorého nemožno zabudnúť. Aldaniti.