Ako to všetko vlastne začalo...

Vývoj kona ako jedného z jedincov dokonalého živocícha z radu cicavcov, je klasickou ilustráciou postupného vývoja tvorstva, najmä pokial ide o zmeny tvarov tela, stavby koncatín a štruktúry zubov a tráviaceho systému. Na zaciatku vývojového štádia je dost tažké rozlíšit predkov kona od predkov nosorožca alebo tapíra, pretože sú pravdepodobne spoloční, co potvrdzujú mnohé spolocné znaky. Nosorožec a tapír zostali v pralese, nemuseli sa prispôsobovat okoliu, a preto si zachovali pôvodnejšiu formu, formu vyhovujúcu životu v pralese. Vývojová cesta kona viedla k životu na suchšom a drsnejšom teréne, preto sa musel týmto podmienkam prispôsobit.

So zmenou podmienok prostredia kryštalizoval sa aj vývoj kona od pätprstých cicavcov velkosti líšky až po dnešnú formu a velkost ( stavbu ) konského tela. Predpokladá sa, že predchodcovia koní žili pôvodne v jednotlivých geologických periódach v pralesoch, kde pôda bola mäkká, casto až rozbahnená; tu bolo výhodnejšie našlapovat na niekolko prstov ciastocne od seba vzdialených. Zmenou geologických periód menili sa aj

podmienky prostredia a života, pôda sa vysušovala, pribúdali stepi, súcasne pribúdali aj rýchlejší prenasledovatelia pôvodných predkov kona. Na zachovanie existencie potomstva bolo potrebné dosiahnut väcšiu rýchlost. Koncatiny sa prispôsobovaním postupne predlžovali, jednotlivé prsty sa skracovali, tým sa váha tela prenášala len na jeden, a to najdlhší, tretí prst, ktorý mal na poslednom clánku kopyto. A tak dnešný kôn je jednokopytník, hoci jeho predkovia boli viacprsté nepárnokopytníky. Paleontológovia na základe nálezu úplne zachovaných kostier starších i mladších predkov koní v tretohorných vrstvách zostavili vývojový rad vlastných koní, ktorý sa zacína formou nazvanou „ Eohippus“. Eohippus dosahoval velkost líšky, mal pomerne krátku hlavu, 44 zubov, krátky krk, pružný klenutý chrbát a pomerne dlhé koncatiny naznacujúce prispôsobovanie sa na získavanie väcšej rýchlosti. Na predných koncatinách mal pät prstov, z ktorých len štyri boli zakoncené malým kopýtkom. Na zadných koncatinách mal Eohippus tiež pät prstov, z ktorých však len tri mali kopýtka, prvý a piaty prst boli krátke a nedotýkali sa zeme. Nástupcom Eohippa v strednom eocéne bol „ Orohippus“, ktorý sa velkostou tela velmi podobal Eohippovi; bol však štíhlejší, s dlhšou hlavou a jeho panvové koncatiny boli nápadne dlhšie. Na hrudníkových koncatinách mal štyri prsty, na panvových

len tri prsty a chrup bol ciastocne zredukovaný ( chýbal prvý zo štyroch crenovcov ). V staršom eocéne a zaciatkom oligocénu najrozšírenejším typom cicavca bol „ Mezohippus“, ktorý vpredu i vzadu našlapoval na tri prsty, tretí prst bol zjavne silnejší a pri chôdzi bol najviac zatažený. Koncatiny mal velmi štíhle, bol asi 50 cm vysoký a pravdepodobne velmi rýchli v pohybe. Koncom oligocénu a zaciatkom miocénu prešiel Mezohippus vo nieco väcšieho „Miohippa“, z ktorého stepnej formy sa v Severnej Amerike vyvinul rod „Parahippus“ velkosti malého pony. V strednom miocéne z rodu Parahippus vznikli niektoré variácie formy „Meryhippus“ a z nej dalej tri nové druhy equidov, pricom rod „Pliohippus“ v policéne bol najbližšou formou Meryhippa. Z Pliohippa sa cez formu „Plezippa“ postupne v hornom pliocéne vyvinula forma pravého kona „Equus“. Pravé kone našlapovali ako dnešné kone na koniec tretieho prsta, ostatné prsty postupne zakrpateli a na nohe nezostali po nich zvonka ani stopy.

Len na záprstnej (metacarpus) a podpätovej (metatarsus) kosti sa vzadu z oboch strán nachádzajú dve pozdlžne, hrotom zakoncené bodcové kosti, ktoré sú zvyškami u predchodcov koní dokonale vyvinutého druhého a štvrtého prsta. Bodcové kosti prispievajú k podpore zápästného (carpus) a pätového      

(tarsus) klbu. V priebehu fylogenetického vývoja aj chrup koní prekonal pomerne vela zmien. Z pôvodného chrupu, ktorý sa vyznacoval krátkymi, tupými, hrbolatými stolickami, sa postupne vyvinul chrup bylinožravca s dlhými, hranolovitými stolickami so zložito utváranými trecími plochami. V súvislosti s vývojom chrupu a celustí utvárala sa aj tvarová cast hlavy a ocnice sa posunuli dozadu. Pomerne krátky krk predchodcov koní sa v dôsledku zvyšovania a predlžovania koncatín, ako aj výživy, ktorá  pozostávala prevažne z paše, postupne predlžoval. Podobne sa v dôsledku zlepšených podmienok výživy ako aj výberom zmenil i tvar a velkost tela kona.   Prvé záznamy o zdomácnení zvierat pochádzajú z Cíny z obdobia asi 3400

rokov pred našim  letopoctom. V Babylone sa našli správy o konovi až z 8 storocia pred naším letopoctom, v Turkestane asi z obdobia 7000 rokov pred naším letopoctom a v Egypte asi 5000 rokov pred naším letopoctom.

Chov a zdomácnenie kona súvisí pravdepodobne s obrábaním pôdy, pretože k  ôn bol známy v Mezopotámii, Babylone a v Egypte, kde sa pôda už v tom case obrábala. Podobne ako pri pôvode kona je dnes ešte vela nejasného, i rozdelenie koní na jednotlivé plemenné skupiny podlieha hypotézam. Na základe podrobnejšej kraniologickej analýzy jednotlivých plemien koní a ich porovnania s lebkami divých koní, viedenský zoológ a paleontológ Otto Antonius rozdelil plemená domácich koní do týchto skupín:   

skupina koní mongolských

skupina koní východných ( orientálnych )

skupina koní západných ( okcidentálnych ) 

Berlínsky zoológ Hilz Heimer k týmto skupinám priclenil dalšiu skupinu, a to skupina koní severských ( nordických )

Malá fotogaléria :