Parkúr je skúškou jazdcových schopností a spôsobilosti jazdeckých koní. Dráha na kolbiskku pozostáva z rôznych druhov prekážok. Niektoré z nich sú dvojskoky alebo trojskoky a býva tam aj vodná priekopa. Cieľom jazdca je zaskákať čisto a bezchybne celý parkúr v čo najkratšom čase. Na niektorých parkúrových súťažiach sú aj terénne prekážky. Olympijské hry: Roku 1900 sa skokové súťaže konali ako súčasť olympijských hier v Paríži. Boli to tri súťaže: "skákanie o cenu" na čas v ktorom zvíťazil Haegeman z Belgicka, skok do diaľky, ktorý vyhral jeho krajan van Langendonk a skok do výšky, v ktorom zvíťazil Gardieres z Francúzska, ktorý hladko preskočil 1,84 m. Ďalším podnetom pre tento šport bolo slávnostné otvorenie Medzinárodnej výstavy koní v Olympii v Londýne roku 1907. Bolo to nádherné divadlo, ktoré sa stalo oporou športu v rokoch medzi dvoma svetovými vojnami. Konali sa tu aj prvé súťaže o Pohár národov. Vývoj pravidiel: Vývoj pravidiel potreboval určitý čas. Spočiatku boli veľmi zložité. V britských a amerických pravidlách sa pokutovalo zhodenie latky, ktorá bola umiestnená na vrchole prekážky. Systém komplikovalo rozlišovanie medzi tým, či bola latka zhodená prednými alebo zadnými nohami. Čas potrebný na prekonanie parkúru sa nepokladal za dôležitý a posudzovanie bolo nepresné. Po 2. svetovej vojne však boli pravidlá sformulované na medzinárodnom základe. Čas sa stal nedeliteľnou súčasťou hodnotenia a prispel aj k napätiu pri súťaži. Zrozumiteľnosť nových pravidiel uľahčila sledovanie súťaže, a tak umožnila aj divákovi väčšiu účasť. Dnešné parkúry, ktoré sú previerkou schopností jazdca i koňa, sa stavajú s veľkou presnosťou a umením. K niektorým základným faktorom, ktoré sa pri budovaní parkúrov berú do úvahy, patria: veľkosť a typ postavených prekážok, počet cvalových skokov v kombináciách prekážok a čas potrebný na prekonanie parkúru.